TefNET v1.5
TOP
Aká matka, taká Katka
Autor: Mgr. Ľubica Šoltésová - psychologička, členka Budatka
Zrejme každý už počul príslovie "Aká matka, taká Katka." Toto príslovie je pravdivé nielen vďaka genetike, ale aj skrz výchovu. Čím sú deti menšie, tým viac k svojim rodičom vzhliadajú a opakujú správanie, ktoré u nich vidia. Je to proces zvaný sociálne učenie. Tento spôsob učenia je automatický, nevedomý a nesmierne dôležitý. Deťom umožňuje zaradiť sa do spoločnosti a osvojiť si jej kultúru. Avšak má aj svoje nevýhody. Malé deti totiž opakujú vzorce správania nekriticky, bez ohľadu na to, či sú efektívne alebo neefektívne, prosociálne alebo antisociálne. Kamarát raz stretol v detskom kútiku chlapca, ktorý jeho syna zbil a jeho otec sa ho zastal - správny chlap sa predsa má vedieť biť! Akú má tento chlapček šancu, že z neho vyrastie mierumilovná bytosť, keď neustále doma počúva, že agresivita je dobrá a žiaduca?
Našťastie existuje obdobie puberty, kedy nastupuje kritické myslenie a často aj vzbura voči hodnotám dospelých. A chlapec agresívneho otca sa možno rozhodne, že nechce chodiť na bojové športy, ale radšej do debatného klubu. Možno.
V každom prípade, s výchovou vlastných detí to funguje veľmi podobne. Rodinní poradcovia na množstve prípadov zistili, že čo sa týka výchovy, väčšina z nás buď kopíruje správanie našich rodičov alebo robí presný opak. Samozrejme, že v niektorých oblastiach to môže byť tak a v iných onak. Niekedy sa zrazu len počujeme ako nám z úst vychádzajú slová, ktoré sme sami doma počúvali (a možno i z duše nenávideli). A inokedy sa zase rozhodneme, že sa naschvál zachováme opačne.
Technika "Nezabudnuteľné pozorovanie"
Nezabudnuteľné pozorovanie je psychologická technika, ktorá rodičom pomáha pochopiť vlastný rodičovský štýl s ohľadom na fungovanie ich rodiny v detstve. Táto technika môže odhaliť naše neuvedomované vzorce správania voči našim deťom a dáva nám priestor ich vedome prehodnotiť. Samozrejme, mnohé vzorce môžu byť efektívne a funkčné. Tieto si môžeme uvedomiť, zaradiť si ich medzi svoje silné stránky a ak sa dá, používať ich o to viac. Iné vzorce, ktoré odhalíme, môžu byť práve tie, ktoré robíme nevedome, ale vedome by sme ich robiť nechceli. Na základe toho potom môžeme hľadať, čím ich chceme nahradiť.
Ak chcete zistiť, v čom vás vaša rodina ovplyvnila, môžete si techniku nezabudnuteľné pozorovanie skúsiť práve teraz: Zamyslite sa nad nasledovným. Niekedy v prvých rokoch dospievania (puberty) alebo aj predtým sa zdá byť pre všetkých z nás spoločné sledovať život svojej rodiny a vyvodiť si závery o aspektoch života, ktoré sa nám dajú byť dôležité. Niektoré závery sú pozitívne: "Tento aspekt života v našej rodine sa mi páči. Keď budem dospelý, chcel by som to tak robiť aj vo vlastnej rodine." A niektoré zase negatívne: "Toto sa mi vôbec nepáči. Keď budem dospelý, urobím všetko preto, aby sa to v mojej rodine nestalo." Ako to bolo u vás? Spomeňte si na život vo vašej rodine, keď ste mali okolo 11, 12, 13 rokov. Aké závery ste si vyvodili? Môžu byť pozitívne, negatíve alebo oboje.
Príklady z praxe
Matka mala problém s osemročnou dcérou, ktorá "nerobí čo má", neposlúcha, ale snaží sa dosiahnuť, čo chce. Chce, aby pri nej matka sedela a pomáhala jej robiť si domáce úlohy. Na nezabudnuteľné pozorovanie matka odpovedala: "Pamätám si rolu, akú hrala moje mama. Ona bola slúžkou pre každého." (Načo sa matka rozplakala). Terapeut zistil, že sa taktiež snažila spraviť pre svoju rodinu všetko. Poskytovala služby v snahe byť dosť dobrá, ale na druhej strane to nenávidela a často potom vybuchla do hnevu a kriku.
Šesťročná Sofia, jedináčik, výrazne narúšala poriadok v škole a spĺňala kritériá pre ADHD. Otcovo nezabudnuteľné pozorovanie bolo:"Ja pochádzam z veľkej rodiny. Zdalo sa mi, že rodičia majú čas pre každého v rodine okrem mňa. Sľúbil som si, že keď sa ja stanem otcom, nikdy sa to nestane môjmu dieťaťu." V praxi potom otec zašiel do extrému (samozrejme nevedome) a venoval svojej dcére toľko pozornosti, že dcéra si namiesto spolupracujúceho sociálneho správania neustále získavala pozornosť ľudí okolo seba.
Čo s tým môžeme urobiť
Väčšinou je jednoduchšie poradiť iným ako sám sebe. Preto si najprv môžete skúsiť povedať, čo by ste poradili rodičom v predošlých príkladoch. Čo by ste povedali matke z prvého prípadu? Čoho by mala robiť viac a čoho naopak menej? Ako by mala stanoviť hranice medzi tým, čo je ešte ochotná pre svoje deti urobiť a čo už nie? A otec v druhom príklade? Čoho by jeho dcéra Sofia potrebovala menej a čoho viac? Čo by otec mohol zmeniť vo svojom správaní?
A čo vaša rodina? Čoho by ste mohli robiť menej? A čoho zase viac? Často si môžeme zobrať spätnú väzbu aj priamo od našich detí. Ak niečomu veľmi silno vzdorujú, možno je to preto, že tejto oblasti prikladáme až príliš veľký význam. Ak od nás niečo neustále požadujú, pravdepodobne sú zvyknuté že nakoniec dostanú, čo chcú. A keď sa správajú príjemne, slušne, priateľsky, prejavujú záujem, vytrvalosť, odvahu? Zrejme sa aj vďaka nám naučili, že takéto správanie im prináša úžitok. Náš mozog je naprogramovaný vyhľadávať problémy (keďže predstavujú potenciálne ohrozenie, na ktoré treba okamžite reagovať) a preto je občas fajn sa zastaviť a všimnúť si aj to, čo a deje medzi tým. Pretože keď sa zameriame na silné stránky našich detí, začneme niekedy aj "problémy" vidieť z inej perspektívy.
To najdôležitejšie na záver
Veľmi dôležité je uvedomiť si, že rovnaký výchovný štýl ktorý nám prináša úspech, môže byť zodpovedný aj za naše neúspechy. A naopak, správanie, ktoré sa nám zdá iba negatívne, určite má aj svoje pozitíva. Napríklad matka, ktorá je veľmi rozhodná a organizačne zdatná má zrejme veľkú výhodu v krízových situáciách, kedy sa treba rýchlo rozhodnúť a konať. Na druhej strane, napríklad v oblasti hobby svojich detí im môže život organizovať až príliš a oberať ich tak o schopnosť byť kreatívni, sami sa zahrať a vybrať si, čo chcú robiť. Iný príklad môže byť mama, ktorá zvykne v hneve svoje dieťa udrieť. Fyzické tresty majú celý rad nevýhod a v dnešnej dobe sú na ústupe. No výhodou tejto "negatívnej" výchovnej metódy je napríklad jasné ukázanie hraníc. Ako hovoria adlerovskí psychológovia, každé správanie má svoj účel. Ak sa rozhodneme, že niektorú výchovnú metódu už nechceme používať, je veľmi dôležité si tento účel uvedomiť. Len tak môžeme túto metódu nahradiť inou, ktorá bude plniť rovnaký účel (napríklad jasné stanovenie hraníc).
Ďalší dôležitý bod, bez ktorého nemôžem tento článok ukončiť je fakt, že v snahe nezopakovať chyby svojich rodičov môžeme niekedy prejsť do opačného extrému. Videla som napríklad rodičov, ktorí boli vychovávaní veľmi autoritársky a ich rodičia mali vždy pravdu a posledné slovo. Detí sa nikto na nič nepýtal. Títo rodičia prešli do opačného extrému a so svojim 6-ročným synom diskutovali úplne o všetkom. Tým pádom mu ale nestanovili skoro žiadne hranice, a tak zmätený chlapec stále požadoval viac a viac a hľadal, pokiaľ až môže zájsť. Hádzal odpadky na zem, ničil a kazil predmety. A rodičia reagovali, ako inak, rozprávaním sa a diskusiou, ktoré v týchto prípadoch vôbec nefungovali. V snahe nebyť na svojho syna príliš prísni zašli do opačného extrému. Práve preto môže byť veľmi nápomocné uvedomiť si, že väčšinou žiaden extrém nie je dobrý a hľadať povestnú "zlatú strednú cestu".
Zdroj: Francis X. Walton: Ako porozumieť deťom a adolescentom
Autor: Mgr. Ľubica Šoltésová - psychologička, členka Budatka
Zrejme každý už počul príslovie "Aká matka, taká Katka." Toto príslovie je pravdivé nielen vďaka genetike, ale aj skrz výchovu. Čím sú deti menšie, tým viac k svojim rodičom vzhliadajú a opakujú správanie, ktoré u nich vidia. Je to proces zvaný sociálne učenie. Tento spôsob učenia je automatický, nevedomý a nesmierne dôležitý. Deťom umožňuje zaradiť sa do spoločnosti a osvojiť si jej kultúru. Avšak má aj svoje nevýhody. Malé deti totiž opakujú vzorce správania nekriticky, bez ohľadu na to, či sú efektívne alebo neefektívne, prosociálne alebo antisociálne. Kamarát raz stretol v detskom kútiku chlapca, ktorý jeho syna zbil a jeho otec sa ho zastal - správny chlap sa predsa má vedieť biť! Akú má tento chlapček šancu, že z neho vyrastie mierumilovná bytosť, keď neustále doma počúva, že agresivita je dobrá a žiaduca?
Našťastie existuje obdobie puberty, kedy nastupuje kritické myslenie a často aj vzbura voči hodnotám dospelých. A chlapec agresívneho otca sa možno rozhodne, že nechce chodiť na bojové športy, ale radšej do debatného klubu. Možno.
V každom prípade, s výchovou vlastných detí to funguje veľmi podobne. Rodinní poradcovia na množstve prípadov zistili, že čo sa týka výchovy, väčšina z nás buď kopíruje správanie našich rodičov alebo robí presný opak. Samozrejme, že v niektorých oblastiach to môže byť tak a v iných onak. Niekedy sa zrazu len počujeme ako nám z úst vychádzajú slová, ktoré sme sami doma počúvali (a možno i z duše nenávideli). A inokedy sa zase rozhodneme, že sa naschvál zachováme opačne.
Technika "Nezabudnuteľné pozorovanie"
Nezabudnuteľné pozorovanie je psychologická technika, ktorá rodičom pomáha pochopiť vlastný rodičovský štýl s ohľadom na fungovanie ich rodiny v detstve. Táto technika môže odhaliť naše neuvedomované vzorce správania voči našim deťom a dáva nám priestor ich vedome prehodnotiť. Samozrejme, mnohé vzorce môžu byť efektívne a funkčné. Tieto si môžeme uvedomiť, zaradiť si ich medzi svoje silné stránky a ak sa dá, používať ich o to viac. Iné vzorce, ktoré odhalíme, môžu byť práve tie, ktoré robíme nevedome, ale vedome by sme ich robiť nechceli. Na základe toho potom môžeme hľadať, čím ich chceme nahradiť.
Ak chcete zistiť, v čom vás vaša rodina ovplyvnila, môžete si techniku nezabudnuteľné pozorovanie skúsiť práve teraz: Zamyslite sa nad nasledovným. Niekedy v prvých rokoch dospievania (puberty) alebo aj predtým sa zdá byť pre všetkých z nás spoločné sledovať život svojej rodiny a vyvodiť si závery o aspektoch života, ktoré sa nám dajú byť dôležité. Niektoré závery sú pozitívne: "Tento aspekt života v našej rodine sa mi páči. Keď budem dospelý, chcel by som to tak robiť aj vo vlastnej rodine." A niektoré zase negatívne: "Toto sa mi vôbec nepáči. Keď budem dospelý, urobím všetko preto, aby sa to v mojej rodine nestalo." Ako to bolo u vás? Spomeňte si na život vo vašej rodine, keď ste mali okolo 11, 12, 13 rokov. Aké závery ste si vyvodili? Môžu byť pozitívne, negatíve alebo oboje.
Príklady z praxe
Matka mala problém s osemročnou dcérou, ktorá "nerobí čo má", neposlúcha, ale snaží sa dosiahnuť, čo chce. Chce, aby pri nej matka sedela a pomáhala jej robiť si domáce úlohy. Na nezabudnuteľné pozorovanie matka odpovedala: "Pamätám si rolu, akú hrala moje mama. Ona bola slúžkou pre každého." (Načo sa matka rozplakala). Terapeut zistil, že sa taktiež snažila spraviť pre svoju rodinu všetko. Poskytovala služby v snahe byť dosť dobrá, ale na druhej strane to nenávidela a často potom vybuchla do hnevu a kriku.
Šesťročná Sofia, jedináčik, výrazne narúšala poriadok v škole a spĺňala kritériá pre ADHD. Otcovo nezabudnuteľné pozorovanie bolo:"Ja pochádzam z veľkej rodiny. Zdalo sa mi, že rodičia majú čas pre každého v rodine okrem mňa. Sľúbil som si, že keď sa ja stanem otcom, nikdy sa to nestane môjmu dieťaťu." V praxi potom otec zašiel do extrému (samozrejme nevedome) a venoval svojej dcére toľko pozornosti, že dcéra si namiesto spolupracujúceho sociálneho správania neustále získavala pozornosť ľudí okolo seba.
Čo s tým môžeme urobiť
Väčšinou je jednoduchšie poradiť iným ako sám sebe. Preto si najprv môžete skúsiť povedať, čo by ste poradili rodičom v predošlých príkladoch. Čo by ste povedali matke z prvého prípadu? Čoho by mala robiť viac a čoho naopak menej? Ako by mala stanoviť hranice medzi tým, čo je ešte ochotná pre svoje deti urobiť a čo už nie? A otec v druhom príklade? Čoho by jeho dcéra Sofia potrebovala menej a čoho viac? Čo by otec mohol zmeniť vo svojom správaní?
A čo vaša rodina? Čoho by ste mohli robiť menej? A čoho zase viac? Často si môžeme zobrať spätnú väzbu aj priamo od našich detí. Ak niečomu veľmi silno vzdorujú, možno je to preto, že tejto oblasti prikladáme až príliš veľký význam. Ak od nás niečo neustále požadujú, pravdepodobne sú zvyknuté že nakoniec dostanú, čo chcú. A keď sa správajú príjemne, slušne, priateľsky, prejavujú záujem, vytrvalosť, odvahu? Zrejme sa aj vďaka nám naučili, že takéto správanie im prináša úžitok. Náš mozog je naprogramovaný vyhľadávať problémy (keďže predstavujú potenciálne ohrozenie, na ktoré treba okamžite reagovať) a preto je občas fajn sa zastaviť a všimnúť si aj to, čo a deje medzi tým. Pretože keď sa zameriame na silné stránky našich detí, začneme niekedy aj "problémy" vidieť z inej perspektívy.
To najdôležitejšie na záver
Veľmi dôležité je uvedomiť si, že rovnaký výchovný štýl ktorý nám prináša úspech, môže byť zodpovedný aj za naše neúspechy. A naopak, správanie, ktoré sa nám zdá iba negatívne, určite má aj svoje pozitíva. Napríklad matka, ktorá je veľmi rozhodná a organizačne zdatná má zrejme veľkú výhodu v krízových situáciách, kedy sa treba rýchlo rozhodnúť a konať. Na druhej strane, napríklad v oblasti hobby svojich detí im môže život organizovať až príliš a oberať ich tak o schopnosť byť kreatívni, sami sa zahrať a vybrať si, čo chcú robiť. Iný príklad môže byť mama, ktorá zvykne v hneve svoje dieťa udrieť. Fyzické tresty majú celý rad nevýhod a v dnešnej dobe sú na ústupe. No výhodou tejto "negatívnej" výchovnej metódy je napríklad jasné ukázanie hraníc. Ako hovoria adlerovskí psychológovia, každé správanie má svoj účel. Ak sa rozhodneme, že niektorú výchovnú metódu už nechceme používať, je veľmi dôležité si tento účel uvedomiť. Len tak môžeme túto metódu nahradiť inou, ktorá bude plniť rovnaký účel (napríklad jasné stanovenie hraníc).
Ďalší dôležitý bod, bez ktorého nemôžem tento článok ukončiť je fakt, že v snahe nezopakovať chyby svojich rodičov môžeme niekedy prejsť do opačného extrému. Videla som napríklad rodičov, ktorí boli vychovávaní veľmi autoritársky a ich rodičia mali vždy pravdu a posledné slovo. Detí sa nikto na nič nepýtal. Títo rodičia prešli do opačného extrému a so svojim 6-ročným synom diskutovali úplne o všetkom. Tým pádom mu ale nestanovili skoro žiadne hranice, a tak zmätený chlapec stále požadoval viac a viac a hľadal, pokiaľ až môže zájsť. Hádzal odpadky na zem, ničil a kazil predmety. A rodičia reagovali, ako inak, rozprávaním sa a diskusiou, ktoré v týchto prípadoch vôbec nefungovali. V snahe nebyť na svojho syna príliš prísni zašli do opačného extrému. Práve preto môže byť veľmi nápomocné uvedomiť si, že väčšinou žiaden extrém nie je dobrý a hľadať povestnú "zlatú strednú cestu".
Zdroj: Francis X. Walton: Ako porozumieť deťom a adolescentom