TefNET v1.5
TOP
5 krokov ako deťom stanoviť hranice
Autor: Mgr. Ľubica Šoltésová - psychologička, členka Budatka
Začneme malým kvízom. Odpovedajte si sami pre seba:
Dovolíte deťom skákať po posteli?
Hrať sa s vašim telefónom?
Búchať vás zo žartu po zadku?
Či už ste odpovedali Áno alebo Nie, je to úplne v poriadku – pokiaľ to tak naozaj cítite. Každý z nás má iné oblasti, na ktoré je citlivý, a v ktorých je na svoje deti „prísny“. Niekto neznesie, keď sa plytvá jedlom, niekto rozhádzané hračky, či škaredé slová. Ako však zabezpečiť, aby deti tieto hranice rešpektovali?
1. Stanovte si priority
„Lucka, nevrť sa na tej stoličke, prosím Ťa! Chyť si tú lyžicu poriadne! S plnou pusou sa nerozpráva! A zjedz zeleninu!“
Pokiaľ deti neustále na niečo upozorňujeme, či od nich niečo požadujeme, deti pravdepodobne väčšinu našich požiadaviek nesplnia. Veď si len skúste predstaviť, ako sa cítite vy, keď od vás niekto stále niečo chce.
Preto je dôležité vybrať si situácie, ktoré sú pre vás skutočne podstatné. Ak si napríklad chce dieťa obuť gumáky, keď je sucho a nechce sa dať presvedčiť na sandálky, pokojne ho môžete nechať. Najmä pre deti v období vzdoru je veľmi dôležité, aby mohli o niektorých veciach rozhodovať samé (a sandálky stále môžete zobrať zo sebou, pre prípad, že by si to rozmyslelo). Ak však napríklad dieťa nechce mať na sebe na ostrom slnku klobúčik, je na mieste trvať na tom, aby si ho nasadilo (alebo išlo do tieňa).
Pri stanovovaní hraníc myslite na to, aby boli realistické tak pre vás, ako aj pre vaše dieťa. Najmä pri malých deťoch treba prispôsobiť požiadavky tomu, čo deti zvládnu. Každé dieťa je iné – niektoré možno zvládne sedieť 20 minút pokojne pri stole, ďalšie zase nie. Nenechajte sa odradiť poznámkami okolia, že „v tomto veku by to už mal vedieť.“ Ak budete od detí žiadať to, čo nedokážu splniť, budete zbytočne frustrovaní vy i ony.
Ak sa vám podarí stanoviť si priority, ostatné veci môžete na čas vypustiť. U nás doma sú napríklad neustále porozkladané hračky. Máme dosť veľa miesta a tak poriadok momentálne nepatrí medzi naše priority. Samozrejme priority sa môžu časom zmeniť.
Ak chcete, napíšte si teraz tri až päť pravidiel, o ktorých ste si na 100% istí, že chcete, aby ich vaše deti dodržiavali. Pravidlá je dobre formulovať čo najkonkrétnejšie. Ak napríklad chcete, aby sa vaše deti doma nebláznili, je treba si jasne určiť, čo ešte považujete za bláznenie sa a čo je už v poriadku. Taktiež je dobre porozmýšľať, kde inde si deti môžu bláznenie vynahradiť a užiť.
2. Naplňte potrebu bezpečia
Na mnohých miestach sa môžete dopočuť či dočítať, že deti potrebujú hranice. Prečo ich však potrebujú? Dôvodom je naša druhá najdôležitejšia potreba. V Maslowovej hierarchii potrieb je hneď nad fyziologickými potrebami (ako jedlo, pitie, vyprázdňovanie sa, spánok). Je to potreba bezpečia.
Ak deťom jednu a tú istú vec raz dovolíme a inokedy zakážeme , či na ne za ňu nakričíme, deti budú zmätené. Budú hľadať a skúšať, kde sú hranice. Nie preto, že by boli zlomyseľné, ale preto, lebo potrebujú predvídateľnosť, ktorá je úzko spojená s bezpečím.
Veľkým pomocníkom pri určovaní hraníc sú preto režim dňa a rituály. Teda veci, ktoré sa opakujú vždy v rovnakom slede, rovnakým spôsobom. Rituály veľmi pomáhajú najmä pri základných činnostiach, ako je jedenie, spanie, hygiena či obliekanie. Ale taktiež napríklad pri upratovaní, odchode z domu alebo pri jazde autom.
Prvým faktorom pri rituáloch je ich načasovanie (alebo už spomínaný režim dňa). Ak núkate jedlo dieťaťu, ktoré je ešte najedené od predošlého jedla, asi nebudete veľmi úspešní. Taktiež ak dieťa ukladáte v dobe keď ešte nie je unavené, alebo naopak, je už unavené príliš, zrejme nastane boj.
Samotné rituály môžu byť rôzne, záleží od preferencií vás a vašich detí. Môžu zahŕňať:
- Prítomnosť konkrétnych predmetov, hračiek. Napríklad lodička do vane, deka do auta, macík na spanie, obľúbená miska či lyžička.
- Pomoc a zapojenie sa detí. Malé deti často radi pomáhajú s každodennými drobnosťami ako zhasnutie svetla, zavretie dverí, vyhodenie plienky do koša, privolanie výťahu, chystanie príboru či odomknutie auta.
- Komentovanie toho, čo práve robíme. „Teraz pravá ruka do rukáva. Ľavá ruka...“. Dieťa tak presne vie, čo sa deje a vám môže komentovanie diania pomôcť trošku spomaliť a plne sa sústrediť na danú chvíľu.
- Pesničky či básničky. Môžu byť tematické (o umývaní zubov či rúk, o upratovaní, uspávanky a pod.) alebo aj úplne nesúvisiace. Potešia, upokoja a ako bonus rozvíjajú slovnú zásobu, rytmus a hudobné nadanie vašich detí.
- Rozprávanie o tom, čo sme robili alebo čo ideme robiť. Mnohé deti lepšie fungujú, keď im dopredu povieme, čo ideme robiť a ako to bude prebiehať. Taktiež môžu mať radi zhrnutie zaujímavých vecí, ktoré zažili, napríklad pred spaním alebo počas cesty v aute.
- Počítanie. Môžete počítať vy alebo vaše deti. Najmä pri ukončovaní alebo pred začiatkom niektorých činností. Pred odchodom, pred zhasnutím svetla, pred posadením sa na nočník...
Ak máte pocit, že vám v istej oblasti chýba rituál, môžete si ho vytvoriť metódou pokusu a omylu. Skúšajte rôzne veci zo zoznamu vyššie a keď sa vaše dieťa na niečo chytí, skúste to robiť pravidelne. Niečo vám možno vydrží len pár dní, niečo možno i pár rokov. Vám už môže uspávanka, ktorú každý večer spievate aj liezť na nervy, no vaše dieťa ju môže stále milovať.
Keď už rituály máte, snažte sa ich dodržiavať. Občas vás niečo môže zdržať, či vám beh dňa narušiť. Ak sa to však bude diať príliš často, deti môžu stratiť pocit bezpečia, ktorý im majú tieto rituály poskytovať.
3. Vyhnite sa problémovým situáciám
Veľmi dôležitou súčasťou výchovy je prevencia. Ak napríklad zoberieme deti do prostredia, kde sa nemajú s čím hrať alebo musia ticho sedieť na jednom mieste, koledujeme si o katastrofu. Predchádzať podobným situáciám môžeme viacerými spôsobmi.
Jeden spôsob je úprava respektíve výber prostredia, v ktorom sa dieťa najčastejšie pohybuje. Malé deti chcú prirodzene všetko okolo seba skúmať. Takže keď pokrčia žalúzie, či pomaľujú stôl, nie je to preto, že by neposlúchali. Postupne s vekom dokážu deti rešpektovať viac a viac obmedzení. No najprv je na nás, aby sme im upravili a vybrali prostredie tak, aby s ním mohli čo najviac interagovať.
Ďalší spôsob prevencie je plánovanie. Ak už máme s istými situáciami skúsenosť, že dieťa sa správa nevhodne, môžeme sa dopredu zariadiť. Povedzme, že sa nevie zmestiť do kože v obchode. Môžeme ho tam nezobrať (poslať nakúpiť manžela), skrátiť čas nákupu na nevyhnutné minimum alebo zariadiť, aby sa tam malo s čím hrať. Poprípade môžeme použiť niektoré tipy spomenuté pri rituáloch.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o prílišné prispôsobovanie sa dieťaťu. No v skutočnosti budete z toho, že sa problémovým situáciám vyhnete, profitovať aj vy.
Taktiež dieťa môžete učiť potrebným zručnostiam - postupne, tempom, ktoré zvláda. Môžete sa doma zahrať na obchod, ísť kúpiť iba jednu vec alebo sa o nakupovaní porozprávať. Ak si dieťa nevie napríklad vyzuť papučky, môžete ho to učiť vtedy, keď idete na ihrisko a nie vtedy, keď sa ponáhľate so starším súrodencom do škôlky. Naučiť sa istým zručnostiam jednoducho potrebuje svoj čas.
Môj syn má napríklad problém, keď sa chce iné dieťa hrať spolu s ním s tou istou hračkou, povedzme s veľkou dráhou pre autá. Viem o tom, a preto sa ho snažím podobným situáciám vystavovať vtedy, keď sa mu v prípade, že sa začne správať príliš nevhodne, môžem venovať. Takto sa učí postupne, s kontrolovanou mierou frustrácie. Deti istú mieru frustrácie zvládajú, najmä keď sa celkovo cítia bezpečne a v pohode.
A aké problémové situácie zažívate s vašimi deťmi vy? Dali by sa tieto situácie zredukovať alebo naplánovať inak?
4. Hovorte tak, aby dieťa počúvalo„Janko, nelez na ten strom!“
„Neskáč do tých guličiek!“
„Neber Miške hračku z ruky!“
Čo ste si predstavili, keď ste čítali predošlé vety? Pravdepodobne dieťa, ktoré lezie na strom, skáče do guličiek a berie hračku z ruky. A detský mozog funguje úplne rovnako. Keď deťom povieme iba, čo nemajú robiť, nevedia ako sa môžu správať namiesto toho. Preto je dôležité povedať im aj to, čo robiť môžu.
Aby sme mohli dieťa presmerovať na inú, žiaducejšiu činnosť, je dôležité uvedomiť si, čo v danej chvíli dieťa potrebuje. Potrebuje sa hýbať? Šup s ním na trampolínu, či na ihrisko. Chce sa hrať s autíčkom, ktoré má niekto iný? Môžeme mu nájsť iné. Chce skúšať nové výzvy? Môžeme mu to dovoliť pod naším dohľadom.
Skúste dať deťom šancu napraviť svoje správanie. Dieťa môže fascinovať napríklad zatváranie zásuvky, ktorou však silno búcha. Ukážte mu, ako sa dá otvárať a zatvárať potichu a nechajte ho to skúsiť. Dajte mu dve-tri šance na opravu. Ak stále bude zásuvkou trieskať, dajte mu ešte posledné priateľské varovanie, aby vedelo, že už túto činnosť naozaj nebude môcť robiť. A ak sa rozhodne búchať ďalej, zoberte ho preč.
Niekedy môže dieťa potrebovať jednoducho našu pozornosť. Či je to tento prípad spoznáme podľa troch kľúčov. Prvým je náš pocit – cítime sa vyrušení, otrávení či podráždení. Druhým je samotné správanie dieťaťa – je hlučné, hyperaktívne, robí drobné nezbednosti alebo nás každú chvíľu s niečím oslovuje. Tretí kľúč je reakcia dieťaťa, keď sa jeho správanie snažíme korigovať – funguje to, ale iba na chvíľu.
Keď si dieťa vašu pozornosť získava nevhodne, treba tomuto správaniu venovať čo najmenej času. Následne môžete nájsť, za čo iné by ste mu mohli venovať pozornosť – či už pri nejakej spoločnej činnosti alebo ho len tak pritúliť, či sa s ním porozprávať.
Ďalšia výborná technika je dávanie deťom na výber. Veci, ktoré sú pre nás nepodstatné maličkosti, sú pre naše deti dôležité rozhodnutia.
„Dáš si čajík alebo vodičku?“
„Pôjdeme výťahom alebo po schodoch?“
„Vyzuješ sa sám alebo ti pomôžem?“
„Ktoré tričko si chceš obliecť?“
„Dáš si klobúčik alebo sa budeš hrať v tieni?“
Tým že dáte deťom na výber, smerujete ich správanie a zároveň im dávate možnosť sa realizovať. Dôležité je, aby obe (všetky) možnosti výberu boli pre dieťa reálne. Aby nešlo len o fiktívny výber, v ktorom aj tak chcete, aby si dieťa vybralo podľa vás. Keď dáte dieťaťu na výber, treba jeho rozhodnutie rešpektovať. Len tak sa postupne naučí zodpovednosti.
5. Konajte, konajte, konajte
Keď slová nestačia, treba konať. Tak ako v prípade s opakovaným búchaním zásuvkou alebo dieťaťom na slnku bez klobúčika. Pokiaľ naše slová nebudú v prípade potreby doplnené aj činmi, deti nás prestanú počúvať. Budú si myslieť, že to čo hovoríme aj tak nemyslíme vážne.
Naše konanie je o to efektívnejšie, o čo pokojnejšie ho realizujeme. Samozrejme, že často u nás prevážia i emócie. No spravidla by sme my rodičia mali byť tí pokojnejší a emocionálne záchvaty prepustiť deťom. Deti cítia, keď konáme pevne a rozhodne . Súvisí to s našim druhým bodom – potrebou bezpečia.
Naše konanie by malo byť skôr premyslené ako impulzívne. Keď dieťa povedzme skáče do bazéna s guličkami, nie je efektívne ho zakaždým vybrať, povedať nech to nerobí a nechať celú situáciu sa opakovať znova a znova... Po spomínanej poslednej šanci ho môžeme zobrať do inej miestnosti, či k iným hračkám. Skrátka, namiesto opakovaných neefektívnych zásahov spraviť jedno systematické riešenie.
Do kategórie konania spadajú taktiež situácie, kedy sa ako rodičia rozhodnete nekonať. Ak si už napríklad dieťa vie samé vyzliecť bundu, môžete sa rozhodnúť nerobiť to za neho. Môj syn si okrem iného zvykne sám vyzúvať topánky – niekedy si ich vyzuje hneď , niekedy si stihnem odbehnúť aj na záchod a on potom na mňa kričí, že „Miško už má ponožky!“ V každom prípade vie, že ja mu ich nevyzujem , maximálne mu s tým trošku pomôžem.
Tiež napríklad nemusíte reagovať, keď si dieťa niečo pýta nevhodným spôsobom, napríklad, kričaním, mrnčaním a podobne. Môžete mu pokojne pripomenúť, že sa to hovorí inak. Časom mu to už možno ani nebude treba pripomínať a na zmenu jeho komunikácie bude stačiť už len samotné nereagovanie.
Poslednou, no veľmi dôležitou zásadou pri konaní je konzistencia. Keď konáte v tej istej situácii vždy rovnako, dieťa sa (pokiaľ je to v jeho možnostiach) rýchlo prispôsobí. Ak mu však raz niečo dovolíte a raz nie, povedzme maškrtu pred obedom, bude si ju zakaždým pýtať a skúšať ďalej, aj keď mu poviete nie.
Taktiež je dôležité dodržať svoje slovo. Najmä ak chcete, aby mali vaše slová na deti nejaký dopad. Ak poviete „Ak to ešte raz urobíš, ideme domov!“, mali by ste naozaj domov odísť. Ak je pre vás nešikovné v danej chvíli odísť, radšej danú vetu vôbec nepovedzte. Keď ju nemyslíte vážne, aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou nepomôže. Na druhú stranu, ak vždy (skoro vždy, keďže nikto nie je dokonalý) splníte to, čo ste povedali, dieťa bude brať vaše slová vážne a často už ku konaniu ani nebude musieť dôjsť.
Autor: Mgr. Ľubica Šoltésová - psychologička, členka Budatka
Začneme malým kvízom. Odpovedajte si sami pre seba:
Dovolíte deťom skákať po posteli?
Hrať sa s vašim telefónom?
Búchať vás zo žartu po zadku?
Či už ste odpovedali Áno alebo Nie, je to úplne v poriadku – pokiaľ to tak naozaj cítite. Každý z nás má iné oblasti, na ktoré je citlivý, a v ktorých je na svoje deti „prísny“. Niekto neznesie, keď sa plytvá jedlom, niekto rozhádzané hračky, či škaredé slová. Ako však zabezpečiť, aby deti tieto hranice rešpektovali?
1. Stanovte si priority
„Lucka, nevrť sa na tej stoličke, prosím Ťa! Chyť si tú lyžicu poriadne! S plnou pusou sa nerozpráva! A zjedz zeleninu!“
Pokiaľ deti neustále na niečo upozorňujeme, či od nich niečo požadujeme, deti pravdepodobne väčšinu našich požiadaviek nesplnia. Veď si len skúste predstaviť, ako sa cítite vy, keď od vás niekto stále niečo chce.
Preto je dôležité vybrať si situácie, ktoré sú pre vás skutočne podstatné. Ak si napríklad chce dieťa obuť gumáky, keď je sucho a nechce sa dať presvedčiť na sandálky, pokojne ho môžete nechať. Najmä pre deti v období vzdoru je veľmi dôležité, aby mohli o niektorých veciach rozhodovať samé (a sandálky stále môžete zobrať zo sebou, pre prípad, že by si to rozmyslelo). Ak však napríklad dieťa nechce mať na sebe na ostrom slnku klobúčik, je na mieste trvať na tom, aby si ho nasadilo (alebo išlo do tieňa).
Pri stanovovaní hraníc myslite na to, aby boli realistické tak pre vás, ako aj pre vaše dieťa. Najmä pri malých deťoch treba prispôsobiť požiadavky tomu, čo deti zvládnu. Každé dieťa je iné – niektoré možno zvládne sedieť 20 minút pokojne pri stole, ďalšie zase nie. Nenechajte sa odradiť poznámkami okolia, že „v tomto veku by to už mal vedieť.“ Ak budete od detí žiadať to, čo nedokážu splniť, budete zbytočne frustrovaní vy i ony.
Ak sa vám podarí stanoviť si priority, ostatné veci môžete na čas vypustiť. U nás doma sú napríklad neustále porozkladané hračky. Máme dosť veľa miesta a tak poriadok momentálne nepatrí medzi naše priority. Samozrejme priority sa môžu časom zmeniť.
Ak chcete, napíšte si teraz tri až päť pravidiel, o ktorých ste si na 100% istí, že chcete, aby ich vaše deti dodržiavali. Pravidlá je dobre formulovať čo najkonkrétnejšie. Ak napríklad chcete, aby sa vaše deti doma nebláznili, je treba si jasne určiť, čo ešte považujete za bláznenie sa a čo je už v poriadku. Taktiež je dobre porozmýšľať, kde inde si deti môžu bláznenie vynahradiť a užiť.
2. Naplňte potrebu bezpečia
Na mnohých miestach sa môžete dopočuť či dočítať, že deti potrebujú hranice. Prečo ich však potrebujú? Dôvodom je naša druhá najdôležitejšia potreba. V Maslowovej hierarchii potrieb je hneď nad fyziologickými potrebami (ako jedlo, pitie, vyprázdňovanie sa, spánok). Je to potreba bezpečia.
Ak deťom jednu a tú istú vec raz dovolíme a inokedy zakážeme , či na ne za ňu nakričíme, deti budú zmätené. Budú hľadať a skúšať, kde sú hranice. Nie preto, že by boli zlomyseľné, ale preto, lebo potrebujú predvídateľnosť, ktorá je úzko spojená s bezpečím.
Veľkým pomocníkom pri určovaní hraníc sú preto režim dňa a rituály. Teda veci, ktoré sa opakujú vždy v rovnakom slede, rovnakým spôsobom. Rituály veľmi pomáhajú najmä pri základných činnostiach, ako je jedenie, spanie, hygiena či obliekanie. Ale taktiež napríklad pri upratovaní, odchode z domu alebo pri jazde autom.
Prvým faktorom pri rituáloch je ich načasovanie (alebo už spomínaný režim dňa). Ak núkate jedlo dieťaťu, ktoré je ešte najedené od predošlého jedla, asi nebudete veľmi úspešní. Taktiež ak dieťa ukladáte v dobe keď ešte nie je unavené, alebo naopak, je už unavené príliš, zrejme nastane boj.
Samotné rituály môžu byť rôzne, záleží od preferencií vás a vašich detí. Môžu zahŕňať:
- Prítomnosť konkrétnych predmetov, hračiek. Napríklad lodička do vane, deka do auta, macík na spanie, obľúbená miska či lyžička.
- Pomoc a zapojenie sa detí. Malé deti často radi pomáhajú s každodennými drobnosťami ako zhasnutie svetla, zavretie dverí, vyhodenie plienky do koša, privolanie výťahu, chystanie príboru či odomknutie auta.
- Komentovanie toho, čo práve robíme. „Teraz pravá ruka do rukáva. Ľavá ruka...“. Dieťa tak presne vie, čo sa deje a vám môže komentovanie diania pomôcť trošku spomaliť a plne sa sústrediť na danú chvíľu.
- Pesničky či básničky. Môžu byť tematické (o umývaní zubov či rúk, o upratovaní, uspávanky a pod.) alebo aj úplne nesúvisiace. Potešia, upokoja a ako bonus rozvíjajú slovnú zásobu, rytmus a hudobné nadanie vašich detí.
- Rozprávanie o tom, čo sme robili alebo čo ideme robiť. Mnohé deti lepšie fungujú, keď im dopredu povieme, čo ideme robiť a ako to bude prebiehať. Taktiež môžu mať radi zhrnutie zaujímavých vecí, ktoré zažili, napríklad pred spaním alebo počas cesty v aute.
- Počítanie. Môžete počítať vy alebo vaše deti. Najmä pri ukončovaní alebo pred začiatkom niektorých činností. Pred odchodom, pred zhasnutím svetla, pred posadením sa na nočník...
Ak máte pocit, že vám v istej oblasti chýba rituál, môžete si ho vytvoriť metódou pokusu a omylu. Skúšajte rôzne veci zo zoznamu vyššie a keď sa vaše dieťa na niečo chytí, skúste to robiť pravidelne. Niečo vám možno vydrží len pár dní, niečo možno i pár rokov. Vám už môže uspávanka, ktorú každý večer spievate aj liezť na nervy, no vaše dieťa ju môže stále milovať.
Keď už rituály máte, snažte sa ich dodržiavať. Občas vás niečo môže zdržať, či vám beh dňa narušiť. Ak sa to však bude diať príliš často, deti môžu stratiť pocit bezpečia, ktorý im majú tieto rituály poskytovať.
3. Vyhnite sa problémovým situáciám
Veľmi dôležitou súčasťou výchovy je prevencia. Ak napríklad zoberieme deti do prostredia, kde sa nemajú s čím hrať alebo musia ticho sedieť na jednom mieste, koledujeme si o katastrofu. Predchádzať podobným situáciám môžeme viacerými spôsobmi.
Jeden spôsob je úprava respektíve výber prostredia, v ktorom sa dieťa najčastejšie pohybuje. Malé deti chcú prirodzene všetko okolo seba skúmať. Takže keď pokrčia žalúzie, či pomaľujú stôl, nie je to preto, že by neposlúchali. Postupne s vekom dokážu deti rešpektovať viac a viac obmedzení. No najprv je na nás, aby sme im upravili a vybrali prostredie tak, aby s ním mohli čo najviac interagovať.
Ďalší spôsob prevencie je plánovanie. Ak už máme s istými situáciami skúsenosť, že dieťa sa správa nevhodne, môžeme sa dopredu zariadiť. Povedzme, že sa nevie zmestiť do kože v obchode. Môžeme ho tam nezobrať (poslať nakúpiť manžela), skrátiť čas nákupu na nevyhnutné minimum alebo zariadiť, aby sa tam malo s čím hrať. Poprípade môžeme použiť niektoré tipy spomenuté pri rituáloch.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o prílišné prispôsobovanie sa dieťaťu. No v skutočnosti budete z toho, že sa problémovým situáciám vyhnete, profitovať aj vy.
Taktiež dieťa môžete učiť potrebným zručnostiam - postupne, tempom, ktoré zvláda. Môžete sa doma zahrať na obchod, ísť kúpiť iba jednu vec alebo sa o nakupovaní porozprávať. Ak si dieťa nevie napríklad vyzuť papučky, môžete ho to učiť vtedy, keď idete na ihrisko a nie vtedy, keď sa ponáhľate so starším súrodencom do škôlky. Naučiť sa istým zručnostiam jednoducho potrebuje svoj čas.
Môj syn má napríklad problém, keď sa chce iné dieťa hrať spolu s ním s tou istou hračkou, povedzme s veľkou dráhou pre autá. Viem o tom, a preto sa ho snažím podobným situáciám vystavovať vtedy, keď sa mu v prípade, že sa začne správať príliš nevhodne, môžem venovať. Takto sa učí postupne, s kontrolovanou mierou frustrácie. Deti istú mieru frustrácie zvládajú, najmä keď sa celkovo cítia bezpečne a v pohode.
A aké problémové situácie zažívate s vašimi deťmi vy? Dali by sa tieto situácie zredukovať alebo naplánovať inak?
4. Hovorte tak, aby dieťa počúvalo„Janko, nelez na ten strom!“
„Neskáč do tých guličiek!“
„Neber Miške hračku z ruky!“
Čo ste si predstavili, keď ste čítali predošlé vety? Pravdepodobne dieťa, ktoré lezie na strom, skáče do guličiek a berie hračku z ruky. A detský mozog funguje úplne rovnako. Keď deťom povieme iba, čo nemajú robiť, nevedia ako sa môžu správať namiesto toho. Preto je dôležité povedať im aj to, čo robiť môžu.
Aby sme mohli dieťa presmerovať na inú, žiaducejšiu činnosť, je dôležité uvedomiť si, čo v danej chvíli dieťa potrebuje. Potrebuje sa hýbať? Šup s ním na trampolínu, či na ihrisko. Chce sa hrať s autíčkom, ktoré má niekto iný? Môžeme mu nájsť iné. Chce skúšať nové výzvy? Môžeme mu to dovoliť pod naším dohľadom.
Skúste dať deťom šancu napraviť svoje správanie. Dieťa môže fascinovať napríklad zatváranie zásuvky, ktorou však silno búcha. Ukážte mu, ako sa dá otvárať a zatvárať potichu a nechajte ho to skúsiť. Dajte mu dve-tri šance na opravu. Ak stále bude zásuvkou trieskať, dajte mu ešte posledné priateľské varovanie, aby vedelo, že už túto činnosť naozaj nebude môcť robiť. A ak sa rozhodne búchať ďalej, zoberte ho preč.
Niekedy môže dieťa potrebovať jednoducho našu pozornosť. Či je to tento prípad spoznáme podľa troch kľúčov. Prvým je náš pocit – cítime sa vyrušení, otrávení či podráždení. Druhým je samotné správanie dieťaťa – je hlučné, hyperaktívne, robí drobné nezbednosti alebo nás každú chvíľu s niečím oslovuje. Tretí kľúč je reakcia dieťaťa, keď sa jeho správanie snažíme korigovať – funguje to, ale iba na chvíľu.
Keď si dieťa vašu pozornosť získava nevhodne, treba tomuto správaniu venovať čo najmenej času. Následne môžete nájsť, za čo iné by ste mu mohli venovať pozornosť – či už pri nejakej spoločnej činnosti alebo ho len tak pritúliť, či sa s ním porozprávať.
Ďalšia výborná technika je dávanie deťom na výber. Veci, ktoré sú pre nás nepodstatné maličkosti, sú pre naše deti dôležité rozhodnutia.
„Dáš si čajík alebo vodičku?“
„Pôjdeme výťahom alebo po schodoch?“
„Vyzuješ sa sám alebo ti pomôžem?“
„Ktoré tričko si chceš obliecť?“
„Dáš si klobúčik alebo sa budeš hrať v tieni?“
Tým že dáte deťom na výber, smerujete ich správanie a zároveň im dávate možnosť sa realizovať. Dôležité je, aby obe (všetky) možnosti výberu boli pre dieťa reálne. Aby nešlo len o fiktívny výber, v ktorom aj tak chcete, aby si dieťa vybralo podľa vás. Keď dáte dieťaťu na výber, treba jeho rozhodnutie rešpektovať. Len tak sa postupne naučí zodpovednosti.
5. Konajte, konajte, konajte
Keď slová nestačia, treba konať. Tak ako v prípade s opakovaným búchaním zásuvkou alebo dieťaťom na slnku bez klobúčika. Pokiaľ naše slová nebudú v prípade potreby doplnené aj činmi, deti nás prestanú počúvať. Budú si myslieť, že to čo hovoríme aj tak nemyslíme vážne.
Naše konanie je o to efektívnejšie, o čo pokojnejšie ho realizujeme. Samozrejme, že často u nás prevážia i emócie. No spravidla by sme my rodičia mali byť tí pokojnejší a emocionálne záchvaty prepustiť deťom. Deti cítia, keď konáme pevne a rozhodne . Súvisí to s našim druhým bodom – potrebou bezpečia.
Naše konanie by malo byť skôr premyslené ako impulzívne. Keď dieťa povedzme skáče do bazéna s guličkami, nie je efektívne ho zakaždým vybrať, povedať nech to nerobí a nechať celú situáciu sa opakovať znova a znova... Po spomínanej poslednej šanci ho môžeme zobrať do inej miestnosti, či k iným hračkám. Skrátka, namiesto opakovaných neefektívnych zásahov spraviť jedno systematické riešenie.
Do kategórie konania spadajú taktiež situácie, kedy sa ako rodičia rozhodnete nekonať. Ak si už napríklad dieťa vie samé vyzliecť bundu, môžete sa rozhodnúť nerobiť to za neho. Môj syn si okrem iného zvykne sám vyzúvať topánky – niekedy si ich vyzuje hneď , niekedy si stihnem odbehnúť aj na záchod a on potom na mňa kričí, že „Miško už má ponožky!“ V každom prípade vie, že ja mu ich nevyzujem , maximálne mu s tým trošku pomôžem.
Tiež napríklad nemusíte reagovať, keď si dieťa niečo pýta nevhodným spôsobom, napríklad, kričaním, mrnčaním a podobne. Môžete mu pokojne pripomenúť, že sa to hovorí inak. Časom mu to už možno ani nebude treba pripomínať a na zmenu jeho komunikácie bude stačiť už len samotné nereagovanie.
Poslednou, no veľmi dôležitou zásadou pri konaní je konzistencia. Keď konáte v tej istej situácii vždy rovnako, dieťa sa (pokiaľ je to v jeho možnostiach) rýchlo prispôsobí. Ak mu však raz niečo dovolíte a raz nie, povedzme maškrtu pred obedom, bude si ju zakaždým pýtať a skúšať ďalej, aj keď mu poviete nie.
Taktiež je dôležité dodržať svoje slovo. Najmä ak chcete, aby mali vaše slová na deti nejaký dopad. Ak poviete „Ak to ešte raz urobíš, ideme domov!“, mali by ste naozaj domov odísť. Ak je pre vás nešikovné v danej chvíli odísť, radšej danú vetu vôbec nepovedzte. Keď ju nemyslíte vážne, aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou nepomôže. Na druhú stranu, ak vždy (skoro vždy, keďže nikto nie je dokonalý) splníte to, čo ste povedali, dieťa bude brať vaše slová vážne a často už ku konaniu ani nebude musieť dôjsť.