TefNET v1.5
TOP
Kde sa dvaja bijú, nikto nezvíťazí
Autor: Mgr. Ľubica Šoltésová - psychologička, členka Budatka
„Miško stoj! Nesadaj si stále, potrebujem Ti obliecť nohavice!“ Miško sa smeje a už piaty krát sa hádže na zadok. „Postav sa!“ Piaty krát a stále energickejšie ho ťahám smerom hore. „STOJ!“ Miško začína plakať. Aspoň sa konečne nechá obliecť... Môj hnev ešte chvíľu trvá. Prečo si tie gate nemôže jednoducho nechať obliecť? Veď od neho nechcem nič prevratné!
Poznáte to. Vy chcete dieťa obliecť, ono chce zostať vyzlečené. Vy chcete odísť z domu, dieťa sa práve teraz musí hrať vnútri. Keď je čas umývať si zuby, drží ústa zavreté ako partizán, ale potom trvá na tom že si vezme zubnú kefku von na ihrisko. Niekedy to vyzerá, že deti nám jednoducho naschvál robia napriek. Môžeme to pripísať obdobiu vzdoru, povahovým črtám dieťaťa, či stresovým situáciám. No faktom zostáva, že podobné situácie potrebujeme riešiť denno-denne.
Výzva do boja
Často sa stáva, že nesúhlas či neochota dieťaťa je pre rodičov výzvou do boja. A naopak príkaz, či prianie rodiča je výzvou do boja pre deti. O čo deti s rodičmi bojujú? Zjednodušene povedané – o to, kto si presadí svoje. Je predsa jasné, že vyhrať môže iba jeden! Aspoň taký majú obaja účastníci boja pocit.
V skutočnosti však vo väčšine prípadov prehrajú všetci. Boj je nielen nepríjemný a vyčerpávajúci, ale často taktiež nekonečný. Ten, kto sa cíti porazený, sa s tým len tak nezmieri a nabudúce začne boj odznova. Alebo poprípade, ak sa cíti príliš slabý (toto platí najmä pre deti) sa pomstí nepriamo. Preto napríklad dieťa, ktoré rodič k niečomu donútil, sa môže naoko podvoliť, no neskôr niečo rodičovi zámerne zničí, či mu inak ublíži.
Ak teda chceme skutočne vyhrať, našim cieľom by malo byť nie vyhrať boj, ale vyhrať bez boja. To vyžaduje prestať bojovať a nájsť iný spôsob, ako dosiahnuť svoj cieľ.
Ako prestať bojovať
Ak sa nabudúce opäť ocitnete uprostred boja, nezúfajte. Existuje mnoho vecí, ktoré môžete urobiť priamo v danej chvíli, aby ste boj čo najrýchlejšie ukončili. Nie všetky tieto stratégie sú vhodné v každej situácii, no je dosť možné, že si niektorú budete vedieť vybrať.
1. Vyhovejte dieťaťu.
Existujú situácie, v ktorých bojujeme o maličkosti a naše zotrvávanie v boji je skôr iba „zo zásady“, aby sme dieťa nenechali vyhrať. Napríklad si dieťa chce v lete obliecť rolák namiesto trička s krátkym rukávom. Mama vraví tričko, dieťa rolák. Mama kričí, dieťa plače. Keď si v tomto bode mama uvedomí, že celý boj je o maličkosti, môže prestať kričať a povedať napríklad: „Vieš čo? Tak ja mám nápad! Obleč teraz si roláčik a tričko dáme sem do tašky. Ak budeš neskôr chcieť, môžeš si to prezliecť.“ Prinajhoršom zotrvá dieťa celý deň v roláčiku a bude mu teplo. A prinajlepšom si samé uvedomí, že tričko je v lete naozaj vhodnejšie.
2. Urobte kompromis
Ak pre vás nie je v danej situácii prípustné dieťaťu vyhovieť, možno vám lepšie padne urobiť kompromis. Keď si niekedy môj syn pýta sladkosť a ja viem, že už ich mal dosť, tak to vyriešim tým, že mu dám iba veľmi maličký kúsok. Ja som mu nechcela dať nič, on chcel viac – malý kúsok je teda niekde v strede. Ani jeden z nás nedosiahol svoje, no sme v podstate spokojní a celá situácia je uzavretá.
3. Pozrite sa na to z pohľadu dieťaťa
Je mnoho situácií v ktorých ani kompromis nie je možný. V zime sa treba teplo obliecť. Keď je dieťa choré, musí brať lieky. Keď zatvárajú herničku, treba z nej odísť. A tak ďalej. Keď si v takejto situácii uvedomíme, že bojujeme, môžeme skúsiť nasledovné. Vcítime sa do dieťaťa a uznáme mu jeho pocity: „Viem, že ti tieto liečiky nechutia. Sú horké, však?“ „Ty by sa hrala v herničke aj celý deň, že? Veľmi sa ti tam páčilo!“ Následne sa posnažíme nájsť riešenie, ktoré dieťaťu danú situáciu čo najviac uľahčí. „Dám ti ten liek rýchlo do pusinky a potom si môžeš hneď dať lyžičku medu, čo ty na to?“ „Môžeme si pri obliekaní spievať tú pesničku, čo spieval ten hračkársky klavír.“
4. Pokojne trvajte na svojom
Niekedy stačí pokojne trvať na svojom. Deti cítia, či sme neistí a hneváme sa alebo či sme si svojim stanoviskom istí a vyžadujeme ho pokojne. Keď dieťa nemá s kým bojovať, väčšinou sa o to prestane pokúšať. Najťažšie pre nás rodičov je prepnúť z nastavenia boja do nastavenia pokoja. Občas si za týmto účelom potrebujeme dať pauzu, či zavolať na pomoc druhého dospelého, ktorý je pokojný. Stáť si za svojim by mali najmä prostredníctvom činov, nielen slov. Napríklad ak trváme na tom, že dieťa sa nemá niečoho dotýkať, namiesto opakovania „Nie, nedotýkaj sa toho!“, by sme mali fyzicky presunúť buď danú vec alebo dieťa.
Keď bojujeme pravidelne
Mnoho rodičov a detí má svoje ustálené „bojové pole“, na ktorom sa s istotou vždy stretnú. U niekoho je to uspávanie, u iného jedenie, odchod z domu, toaletný tréning, či obliekanie. Bežné denné činnosti nielenže nie sú príjemné, ale môžu byť priam nočnou morou.
Myslím si, že v tomto prípade si situácia zaslúži viac pozornosti a našej mozgovej kapacity, pretože je potrebná systematická zmena. Ak takéto bojové pole máte, skúste si vyhradiť čas, najlepšie aj spolu s manželom či manželkou, kedy nerušene bez prítomnosti dieťaťa danú situáciu rozoberiete.
A čo vlastne v danej situácii bojujete? Čo je váš cieľ ? Čo je cieľom dieťaťa? Dajú sa tieto dva ciele nejako skĺbiť? Ako inak by ste mohli dosiahnuť svoj cieľ? Vedeli by ste sa svojho cieľa aspoň na čas vzdať?
Práve zníženie tlaku na dieťa môže veľakrát pomôcť. Neznamená to, že sa úplne vzdáte. Stačí pár týždňov a situácia sa môže úplne zmeniť. Pri zmene zaužívaných bojových vzorcov môže pomôcť i nastolenie nového rituálu, o ktorom si môžete prečítať v článku o hraniciach. Ak už nemáte nápady a stále bojujete, skúste sa obrátiť na poradcu či poradkyňu, ktorí podobné situácie riešia na dennej báze.
Dosiahnutie cieľa iným spôsobom
S deťmi často bojujeme „z dobrého dôvodu“. Naše požiadavky sú oprávnené, dôležité pre zdravie, spokojnosť a prosperitu nás a našich detí. Keď teda o tieto požiadavky prestaneme bojovať, ako ich máme dosiahnuť?
Adele Faber a Elaine Mazlish navrhujú hneď niekoľko spôsobov, ako si deti získať pre spoluprácu. Nasledujúce z nich sú veľmi dobre použiteľné aj pri malých deťoch:
1. Popíšte daný problém
Namiesto príkazov a rozkazov, ktoré sú pre dieťa výzvou do boja, môžeme situáciu čo najpresnejšie popísať. Keď máme na jazyku „Okamžite utri ten džús z podlahy!“, môžeme to zameniť za: „Aha, časť džúsu sa rozliala na podlahu!“ Keď chceme vykríknuť: „Zlez mi z toho brucha, ty potvora!“, opíšme radšej svoje pocity: „Keď mi sedíš na bruchu, tak ma to dosť bolí!“ Popis problému v niektorých situáciách môže pomôcť sám o sebe, inokedy ho treba spojiť ešte s ďalšími technikami, napríklad s poskytnutím informácie, či daním na výber.
2. Poskytnite informáciu
K tomu, aby mohli úspešne vyriešiť potrebujú niekedy deti adekvátnu informáciu. „Handra na utieranie je tu.“ „Ak fixku nezavrieme, tak uschne.“ „Špinky patria do koša.“ Väčšina malých detí má rada pocit kompetencie, keď dokážu sami utrieť džúsik, či zaniesť špinku do koša. Niektoré to budú dokonca chcieť robiť stále dokola a utierať stôl, aj keď práve nič nie je rozliate.
3. Povedzte to slovom alebo gestom
Niekedy je neproduktívne zaplaviť dieťa slovami, pretože v polke vety prestane počúvať. Najmä, keď už dieťa isté pravidlo pozná, stačí mu ho pripomenúť už len jedným slovom či, gestom. „Svetlo!“, ukážeme na vypínač, keď dieťa zabudne zhasnúť lampičku. „Guličky!,“ hodíme jednu do bazéna, keď má dieťa upratať vyhádzané loptičky. „Čiapka!,“ podávame mu čiapku, keď si ju má obliecť.
4. Dajte na výber
Nechať deti samostatne sa rozhodovať je technika, ktorá podporuje samostatnosť a zároveň aj výrazne znižuje odpor detí k našim požiadavkám. Ak dieťaťu povieme „Napi sa!,“ má možnosť odpovedať súhlasom alebo nesúhlasom. Ak sa ho spýtame, či si prosí čajík alebo vodičku (najmä za predpokladu, že má obe rád), tak sa skôr bude sústrediť na výber druhu nápoja, ako na to, že by sa odmietlo sa napiť.
5. Buďte hraví
Pre deti je celý svet hrou. Preto ak máte aspoň trochu bláznivú náladu, môžete to využiť a urobiť aj z bežných činností zábavu. Niekedy stačí použiť vtipný hlas, hovoriť v mene plyšáka, odpočítavať ako pri štarte rakety, či jazdiť so zubnou kefkou ako s autíčkom. A dieťa si ani neuvedomí, ako sa oblečie, vyciká, či si umyje zuby.
A citát na záver:
„Ak poznáš nepriateľa i seba samého, nebudeš porazený.“
Sun Tzu, autor Umenia vojny
Autor: Mgr. Ľubica Šoltésová - psychologička, členka Budatka
„Miško stoj! Nesadaj si stále, potrebujem Ti obliecť nohavice!“ Miško sa smeje a už piaty krát sa hádže na zadok. „Postav sa!“ Piaty krát a stále energickejšie ho ťahám smerom hore. „STOJ!“ Miško začína plakať. Aspoň sa konečne nechá obliecť... Môj hnev ešte chvíľu trvá. Prečo si tie gate nemôže jednoducho nechať obliecť? Veď od neho nechcem nič prevratné!
Poznáte to. Vy chcete dieťa obliecť, ono chce zostať vyzlečené. Vy chcete odísť z domu, dieťa sa práve teraz musí hrať vnútri. Keď je čas umývať si zuby, drží ústa zavreté ako partizán, ale potom trvá na tom že si vezme zubnú kefku von na ihrisko. Niekedy to vyzerá, že deti nám jednoducho naschvál robia napriek. Môžeme to pripísať obdobiu vzdoru, povahovým črtám dieťaťa, či stresovým situáciám. No faktom zostáva, že podobné situácie potrebujeme riešiť denno-denne.
Výzva do boja
Často sa stáva, že nesúhlas či neochota dieťaťa je pre rodičov výzvou do boja. A naopak príkaz, či prianie rodiča je výzvou do boja pre deti. O čo deti s rodičmi bojujú? Zjednodušene povedané – o to, kto si presadí svoje. Je predsa jasné, že vyhrať môže iba jeden! Aspoň taký majú obaja účastníci boja pocit.
V skutočnosti však vo väčšine prípadov prehrajú všetci. Boj je nielen nepríjemný a vyčerpávajúci, ale často taktiež nekonečný. Ten, kto sa cíti porazený, sa s tým len tak nezmieri a nabudúce začne boj odznova. Alebo poprípade, ak sa cíti príliš slabý (toto platí najmä pre deti) sa pomstí nepriamo. Preto napríklad dieťa, ktoré rodič k niečomu donútil, sa môže naoko podvoliť, no neskôr niečo rodičovi zámerne zničí, či mu inak ublíži.
Ak teda chceme skutočne vyhrať, našim cieľom by malo byť nie vyhrať boj, ale vyhrať bez boja. To vyžaduje prestať bojovať a nájsť iný spôsob, ako dosiahnuť svoj cieľ.
Ako prestať bojovať
Ak sa nabudúce opäť ocitnete uprostred boja, nezúfajte. Existuje mnoho vecí, ktoré môžete urobiť priamo v danej chvíli, aby ste boj čo najrýchlejšie ukončili. Nie všetky tieto stratégie sú vhodné v každej situácii, no je dosť možné, že si niektorú budete vedieť vybrať.
1. Vyhovejte dieťaťu.
Existujú situácie, v ktorých bojujeme o maličkosti a naše zotrvávanie v boji je skôr iba „zo zásady“, aby sme dieťa nenechali vyhrať. Napríklad si dieťa chce v lete obliecť rolák namiesto trička s krátkym rukávom. Mama vraví tričko, dieťa rolák. Mama kričí, dieťa plače. Keď si v tomto bode mama uvedomí, že celý boj je o maličkosti, môže prestať kričať a povedať napríklad: „Vieš čo? Tak ja mám nápad! Obleč teraz si roláčik a tričko dáme sem do tašky. Ak budeš neskôr chcieť, môžeš si to prezliecť.“ Prinajhoršom zotrvá dieťa celý deň v roláčiku a bude mu teplo. A prinajlepšom si samé uvedomí, že tričko je v lete naozaj vhodnejšie.
2. Urobte kompromis
Ak pre vás nie je v danej situácii prípustné dieťaťu vyhovieť, možno vám lepšie padne urobiť kompromis. Keď si niekedy môj syn pýta sladkosť a ja viem, že už ich mal dosť, tak to vyriešim tým, že mu dám iba veľmi maličký kúsok. Ja som mu nechcela dať nič, on chcel viac – malý kúsok je teda niekde v strede. Ani jeden z nás nedosiahol svoje, no sme v podstate spokojní a celá situácia je uzavretá.
3. Pozrite sa na to z pohľadu dieťaťa
Je mnoho situácií v ktorých ani kompromis nie je možný. V zime sa treba teplo obliecť. Keď je dieťa choré, musí brať lieky. Keď zatvárajú herničku, treba z nej odísť. A tak ďalej. Keď si v takejto situácii uvedomíme, že bojujeme, môžeme skúsiť nasledovné. Vcítime sa do dieťaťa a uznáme mu jeho pocity: „Viem, že ti tieto liečiky nechutia. Sú horké, však?“ „Ty by sa hrala v herničke aj celý deň, že? Veľmi sa ti tam páčilo!“ Následne sa posnažíme nájsť riešenie, ktoré dieťaťu danú situáciu čo najviac uľahčí. „Dám ti ten liek rýchlo do pusinky a potom si môžeš hneď dať lyžičku medu, čo ty na to?“ „Môžeme si pri obliekaní spievať tú pesničku, čo spieval ten hračkársky klavír.“
4. Pokojne trvajte na svojom
Niekedy stačí pokojne trvať na svojom. Deti cítia, či sme neistí a hneváme sa alebo či sme si svojim stanoviskom istí a vyžadujeme ho pokojne. Keď dieťa nemá s kým bojovať, väčšinou sa o to prestane pokúšať. Najťažšie pre nás rodičov je prepnúť z nastavenia boja do nastavenia pokoja. Občas si za týmto účelom potrebujeme dať pauzu, či zavolať na pomoc druhého dospelého, ktorý je pokojný. Stáť si za svojim by mali najmä prostredníctvom činov, nielen slov. Napríklad ak trváme na tom, že dieťa sa nemá niečoho dotýkať, namiesto opakovania „Nie, nedotýkaj sa toho!“, by sme mali fyzicky presunúť buď danú vec alebo dieťa.
Keď bojujeme pravidelne
Mnoho rodičov a detí má svoje ustálené „bojové pole“, na ktorom sa s istotou vždy stretnú. U niekoho je to uspávanie, u iného jedenie, odchod z domu, toaletný tréning, či obliekanie. Bežné denné činnosti nielenže nie sú príjemné, ale môžu byť priam nočnou morou.
Myslím si, že v tomto prípade si situácia zaslúži viac pozornosti a našej mozgovej kapacity, pretože je potrebná systematická zmena. Ak takéto bojové pole máte, skúste si vyhradiť čas, najlepšie aj spolu s manželom či manželkou, kedy nerušene bez prítomnosti dieťaťa danú situáciu rozoberiete.
A čo vlastne v danej situácii bojujete? Čo je váš cieľ ? Čo je cieľom dieťaťa? Dajú sa tieto dva ciele nejako skĺbiť? Ako inak by ste mohli dosiahnuť svoj cieľ? Vedeli by ste sa svojho cieľa aspoň na čas vzdať?
Práve zníženie tlaku na dieťa môže veľakrát pomôcť. Neznamená to, že sa úplne vzdáte. Stačí pár týždňov a situácia sa môže úplne zmeniť. Pri zmene zaužívaných bojových vzorcov môže pomôcť i nastolenie nového rituálu, o ktorom si môžete prečítať v článku o hraniciach. Ak už nemáte nápady a stále bojujete, skúste sa obrátiť na poradcu či poradkyňu, ktorí podobné situácie riešia na dennej báze.
Dosiahnutie cieľa iným spôsobom
S deťmi často bojujeme „z dobrého dôvodu“. Naše požiadavky sú oprávnené, dôležité pre zdravie, spokojnosť a prosperitu nás a našich detí. Keď teda o tieto požiadavky prestaneme bojovať, ako ich máme dosiahnuť?
Adele Faber a Elaine Mazlish navrhujú hneď niekoľko spôsobov, ako si deti získať pre spoluprácu. Nasledujúce z nich sú veľmi dobre použiteľné aj pri malých deťoch:
1. Popíšte daný problém
Namiesto príkazov a rozkazov, ktoré sú pre dieťa výzvou do boja, môžeme situáciu čo najpresnejšie popísať. Keď máme na jazyku „Okamžite utri ten džús z podlahy!“, môžeme to zameniť za: „Aha, časť džúsu sa rozliala na podlahu!“ Keď chceme vykríknuť: „Zlez mi z toho brucha, ty potvora!“, opíšme radšej svoje pocity: „Keď mi sedíš na bruchu, tak ma to dosť bolí!“ Popis problému v niektorých situáciách môže pomôcť sám o sebe, inokedy ho treba spojiť ešte s ďalšími technikami, napríklad s poskytnutím informácie, či daním na výber.
2. Poskytnite informáciu
K tomu, aby mohli úspešne vyriešiť potrebujú niekedy deti adekvátnu informáciu. „Handra na utieranie je tu.“ „Ak fixku nezavrieme, tak uschne.“ „Špinky patria do koša.“ Väčšina malých detí má rada pocit kompetencie, keď dokážu sami utrieť džúsik, či zaniesť špinku do koša. Niektoré to budú dokonca chcieť robiť stále dokola a utierať stôl, aj keď práve nič nie je rozliate.
3. Povedzte to slovom alebo gestom
Niekedy je neproduktívne zaplaviť dieťa slovami, pretože v polke vety prestane počúvať. Najmä, keď už dieťa isté pravidlo pozná, stačí mu ho pripomenúť už len jedným slovom či, gestom. „Svetlo!“, ukážeme na vypínač, keď dieťa zabudne zhasnúť lampičku. „Guličky!,“ hodíme jednu do bazéna, keď má dieťa upratať vyhádzané loptičky. „Čiapka!,“ podávame mu čiapku, keď si ju má obliecť.
4. Dajte na výber
Nechať deti samostatne sa rozhodovať je technika, ktorá podporuje samostatnosť a zároveň aj výrazne znižuje odpor detí k našim požiadavkám. Ak dieťaťu povieme „Napi sa!,“ má možnosť odpovedať súhlasom alebo nesúhlasom. Ak sa ho spýtame, či si prosí čajík alebo vodičku (najmä za predpokladu, že má obe rád), tak sa skôr bude sústrediť na výber druhu nápoja, ako na to, že by sa odmietlo sa napiť.
5. Buďte hraví
Pre deti je celý svet hrou. Preto ak máte aspoň trochu bláznivú náladu, môžete to využiť a urobiť aj z bežných činností zábavu. Niekedy stačí použiť vtipný hlas, hovoriť v mene plyšáka, odpočítavať ako pri štarte rakety, či jazdiť so zubnou kefkou ako s autíčkom. A dieťa si ani neuvedomí, ako sa oblečie, vyciká, či si umyje zuby.
A citát na záver:
„Ak poznáš nepriateľa i seba samého, nebudeš porazený.“
Sun Tzu, autor Umenia vojny