TefNET v1.5
TOP
Hnevám sa! A čo teraz?
Autor: Mgr. Ľubica Šoltésová - psychologička, členka Budatka
„Dá sa za žiadnych okolností nenahnevať?“ Odpoveď na moju otázku asi tušíte. Hnev z našich životov vymazať nevieme (a ani by sme nemali chcieť). Poďme sa teda radšej pozrieť na to, na čo nám slúži a aké sú spôsoby, ako s ním môžeme narábať.
Z psychologického hľadiska je hnev emócia, ktorá je vyvolaná ako reakcia na problém alebo konflikt, ktorému čelíme. Pomáha nášmu telu prekonať prekážku a funguje ako spôsob obrany. Hnev nám dodáva motiváciu a dostatok energie na riešenie problémov a prekonávanie prekážok, ktoré stoja v ceste našim cieľom. Zároveň však má aj svoje tienisté stránky, ako zbrklé reagovanie, či slovná a fyzická agresivita, ku ktorým sa v hneve uchyľujeme. Súhrnne povedané, hnev je emócia, ktorá nás ženie k akcii. Preto si od nás vyžaduje, aby sme konali rýchlo a impulzívne, čo je presný opak pohodového a pokojného správania, ktoré by sme tak často chceli dosiahnuť. Ako sa teda s týmto paradoxom vysporiadať?
1. Áno, môžeme sa hnevať
Prvý krok k lepšej práci s akoukoľvek emóciou je totožný. Prijať emóciu. Náš hnev je našou súčasťou rovnako ako naša radosť, strach, či láska, ktorú cítime k našim deťom. A rovnako ako ostatné emócie má svoju dôležitú funkciu. Hnev nám signalizuje, že sa deje niečo, čo nie je v súlade s našimi potrebami, hodnotami, či cieľmi. Keď ho dokážeme prijať, môžeme následne prísť na to, o akú konkrétnu potrebu, hodnotu, či cieľ v danej situácii išlo. A hľadať spôsob ako túto pre nás dôležitú vec dosiahnuť prijateľným spôsobom. A čuduj sa svete, presne toto isté chceme naučiť aj naše deti :).
Prijmime teda hnev ako nevyhnutnú a užitočnú súčasť nášho života. Keď sa hnev dostaví, môžeme si povedať: „Áno, hnevám sa. Je to normálne a je na mne, ako s touto emóciou naložím.“ Minule som si dokonca povedala: „Dočerta zo zvládaním hnevu! Keď sa chcem hnevať, tak sa budem!“ Hneď sa mi trochu uľavilo... Taktiež si treba pripustiť, že často budeme robiť chyby. Neznamená to, že by sme zlyhávali. Zvládať hnev je náročné.
2. Hnev má pre nás dôležitý odkaz
Ako som už písala vyššie, ak zistíme hlbšiu príčinu nášho hnevu, máme možnosť naučiť sa vyriešiť podobné situácie iným spôsobom. Túto hlbšiu príčinu treba vždy hľadať v sebe. Áno, prvotný podnet, na základe ktorého sa začneme hnevať, zvyčajne prichádza zvonka. Manžel nevynesie kôš. Dcéra nás ani na desiaty krát neposlúchne. Cudzí chlapec udrie naše dieťa. Tento prvotný podnet však nie je príčinou nášho hnevu.
Poďme si rozobrať tri uvedené príklady a nájsť možné príčiny hnevu v danej situácii. Prečo sa manželka nahnevá na manžela, ktorý nevyniesol kôš? Dôvodov môže byť viacero. Môže byť už unavená z množstva domácich prác a mať pocit, že jej manžel toho robí málo. Alebo to berie ako zradenie svojej dôvery v neho, pretože sa jasne dohodli, že to jeho zodpovednosť. Alebo jej ten kôš proste smrdí a teraz práve nemá inú možnosť ako ho vyniesť s plačúcim bábätkom v šatke, čo nie je veľmi príjemné... Všimnite si, že dôvodom na hnev bola vždy istá nenaplnená potreba – či už potreba odpočinku, dôvery v rámci dohôd so svojím manželom, či potreba prežitia dňa s dieťatkom v pokoji a bez smradu.
A čo neposlušná dcérenka? Tu ma napadá možných dôvodov ešte oveľa viac. Niektorých rodičov nahnevá už len samotné neposlúchnutie (bez ohľadu na to, akej ich požiadavky sa týka), pretože cítia ohrozenie svojej pozície rodiča. To, čo im v skutočnosti chýba, by som asi najlepšie nazvala rešpektom. Každý z nás má potrebu byť rešpektovaný, a keď nás druhí nerešpektujú, nepáči a nám to. Ďalším častým dôvodom na hnev pri neuposlúchnutí je pocit časovej tiesne. Rodič práve mešká do práce a dieťa ho neposlúcha a tým zdržuje. Rodič to už nevydrží a vybuchne. Jednoducho preto, že je pre neho naozaj dôležité prísť do práce načas. Iný dôvod hnevu pri neposlušnosti môže byť naša frustrácia z toho, že nie sme schopní dieťa primäť k žiaducemu správaniu. Alebo aspoň nie tak rýchlo, ako by sme chceli. Toto môže byť spojené napríklad aj s potrebou ocenenia. Aj keď si to najprv nemusíme uvedomovať, môžeme sa báť, že na nás druhí odsúdia ako zlých, či neschopných rodičov.
A chlapec, ktorý udrel naše dieťa? Prirodzenou prvotnou reakciou na to, keď nám alebo nášmu dieťaťu hrozí nebezpečie je strach, respektíve preľaknutie. Náš mozog reaguje na takéto situáciu úplne automaticky a často bez toho, aby sme si to uvedomili. Po prvotnej reakcii, keď náš mozog zaznamená ohrozenie, nasleduje väčšinou jedna z dvoch automatických reakcií – útek alebo útok. A hnev nám dodáva energiu a odvahu potrebnú na útok. Ten samozrejme nemusí byť fyzický, často je iba slovný, vyjadrený zvýšením hlasu, ráznymi gestami... V tomto prípade bola ohrozená jedna z našich veľmi základných potrieb (hneď nad telesnými potrebami) – potreba bezpečia.
Keď si uvedomíme, aké potreby sú schované za naším hnevom, dokážeme ho oveľa lepšie mierniť a hľadať konštruktívne riešenia.
3. Čas na upokojenie
V istom výskume zistili, že keď sa nahneváme, trvá 20 minút, kým sa nám zo systému vyplavia patričné hormóny. A to len za predpokladu, že nám dôvod nášho hnevu nič nepripomenie! Preto je dôležité dopriať si čas na upokojenie sa. Keď sme práve v hneve, konajme iba nakoľko, nakoľko je naozaj nutné. Zažehnajme bezprostredné nebezpečenstvo a zvyšok riešenia odložme na neskôr.
Ak nás napríklad nahnevali súrodenci, ktorí sa bijú, oddeľme ich od seba. A potom doprajme sebe i im čas na upokojenie. Pamätám si, že mňa a sestru dávali v týchto prípadoch do dvoch rôznych izieb. A rodičia boli zase v inej miestnosti. Takto mal každý vlastný čas a priestor sa upokojiť.
Ak by sme výchovu prirovnali k domu, tak základy sú budovanie vzťahu s dieťaťom, vyššie je prevencia a až úplne na streche je intervencia – teda riešenie krízových situácií, či momentov kedy sú emócie vyostrené. A keď sme na streche, tak toho veľa nevyriešime, potrebujeme sa dostať naspäť so domu. Preto spravíme len to, čo je v danej chvíli nevyhnutné, by sme „nespadli zo strechy“ a snažíme sa vrátiť dolu. Zažehnáme bezprostredné nebezpečenstvo a riešenie ostatných vecí necháme na neskôr.
Mnoho odborníkov odporúča rodičom odísť sa upokojiť napríklad aj do kúpeľne, resp. na záchod. Je to príhodné, lebo to sú miestnosti, kde sme sami a zamknutí a nikto nás nevyrušuje. Samozrejme, pri menších deťoch musíme zabezpečiť, aby boli zatiaľ v bezpečí, v ohrádke, kočíku a pod. Ak je okrem nás doma aj iný dospelý, je fajn požiadať ho o pomoc. Najmä ak je pokojný a nezainteresovaný do danej situácie. Stačí, aby s deťmi strávil pár minút, kým my opustíme miestnosť.
Na rýchlejšie zvládnutie hnevu môže byť užitočné aj fyzické uvoľnenie sa. Cielené napnutie a uvoľnenie svalov, fyzická aktivita, usadenie sa do pohodlnej polohy, hlboké dýchanie, trocha vody či čerstvého vzduchu... Každému sa môže najlepšie osvedčiť niečo iné.
Raz som bola v situácii, kedy sme boli rozrušení obaja, ja i môj syn. A bolo to uprostred lesa, kde sme potrebovali dobehnúť skupinu, ktorá nám ušla. Zobrala som syna na ruky, kráčala ďalej a povedala: „Miško, mám pocit, že teraz sa potrebujeme obaja upokojiť! Čo keby sme spolu dýchali?“ A začala som zhlboka dýchať. Syn to po mne čuduj sa svete hneď začal opakovať a po chvíli sme už obaja boli pokojnejší.
Taktiež je fajn o svojom hneve hovoriť. Avšak nie spôsobom, ktorý náš hnev naďalej živí. Ideálne sú ja-výroky. Čiže popis toho, ako sa cítime, čo to spôsobilo a čo potrebujeme. „Som fakt naštvaná, lebo sa ponáhľam a už by som chcela byť vonku!“ Ja výroky môžeme použiť aj sami, vo svojej hlave, aby sme si situáciu ujasnili. A taktiež nimi môžeme objasniť, čo sa deje našim deťom. Taktiež im môžeme povedať napríklad: „Teraz sa potrebujem upokojiť. Idem na chvíľku do spálne a potom sa vrátim.“ Dôležité je hovoriť v prvej osobe a neobviňovať dieťa, že ono nás nahnevalo. O jeho správaní sa môžeme porozprávať neskôr, v príjemnejšej atmosfére.
Niekedy, ak sa nám podarí nájsť na danej situácii niečo smiešne, môže veľmi pomôcť aj humor. Môžeme poukázať na nejaký vtipný aspekt celej situácie a spoločne sa s dieťaťom na danej situácii zasmiať. Alebo môžeme napríklad začať počítať do desať (akože s cieľom aby sme sa upokojili) a v polke počítania začať hovoriť úplne iné čísla, písmenká, zvieratká alebo hocičo, čo nás a naše deti rozosmeje. Tvorivosti sa medze nekladú.
4. Vstúpime dvakrát do tej istej rieky?
Keď prežijeme situáciu, ktorá v nás vyvolala veľmi silný, či dlhotrvajúci hnev, je fajn sa k nej neskôr vrátiť a v pokoji si ju rozobrať. Či už osamote v myšlienkach, v rámci písania si denníka alebo v rozhovore s blízkou osobou. Cieľom je pochopiť, čo sa stalo a začať hľadať riešenie, vďaka ktorému by sme nabudúce mohli podobnej situácii predísť.
Jedna z lektoriek, u ktorých som študovala efektívne rodičovstvo nám rozprávala o situácii so svojím približne 2-3ročným synom. Keď išla na prechádzku s ním a so svojím psom, tak sa jej vždy obaja rozutekali na iné strany a ona nevedela, čo skôr. Kričala na psa, kričala na dieťa... Od príjemnej prechádzky to malo ďaleko. Rozhodla sa teda, že namiesto toho, aby sa hnevala a snažila sa o nemožné, radšej tejto situácii predíde. Skôr ako budete čítať ďalej, môžete skúsiť vymyslieť aspoň jedno riešenie, ako to urobiť.
Možností ako situácii predísť je zvyčajne veľa. Otázkou je, ktoré z nich sú pre nás realistické. Niekto napríklad vie nechať dieťa doma s ockom a ísť na prechádzku iba so psom. Ale taktiež možno dať dieťa do kočíka, či priviazať psa na vodítko. Či tieto dve alternatívy striedať. Alebo dať psa do výcvikovej školy, aby lepšie chodil pri nohe a počúval na povely.
Ak sa nejakej situácii nemôžeme alebo nechceme vyhnúť a vieme, že sa bude opakovať, môžeme sa na ňu skúsiť psychicky pripraviť. Predstaviť si ten najhorší scenár, avšak zároveň si v ňom predstaviť, ako my reagujeme pokojne a konštruktívne. Ideálne je, keď sa do predstavy maximálne vžijeme a naozaj cítime istotu a pokoj, s ktorými konáme. Napriek tomu, že dieťa vrieska dieťa na celý obchodný dom, my čakáme, kým sa upokojí a hovoríme k nemu pokojným hlasom. Keď nás začína kopať, odstavíme vozík na bok, pokojne ho vynesieme von z obchodu a posadíme do autosedačky... A tak ďalej. Samozrejme, k tomuto najhoršiemu scenáru vôbec nemusí prísť, ale už len myšlienka, že by sme ho vedeli zvládnuť, nás upokojí. A teraz už len byť v strehu, kedy nám dá naše dieťa príležitosť naše predstavy uskutočniť!
Autor: Mgr. Ľubica Šoltésová - psychologička, členka Budatka
„Dá sa za žiadnych okolností nenahnevať?“ Odpoveď na moju otázku asi tušíte. Hnev z našich životov vymazať nevieme (a ani by sme nemali chcieť). Poďme sa teda radšej pozrieť na to, na čo nám slúži a aké sú spôsoby, ako s ním môžeme narábať.
Z psychologického hľadiska je hnev emócia, ktorá je vyvolaná ako reakcia na problém alebo konflikt, ktorému čelíme. Pomáha nášmu telu prekonať prekážku a funguje ako spôsob obrany. Hnev nám dodáva motiváciu a dostatok energie na riešenie problémov a prekonávanie prekážok, ktoré stoja v ceste našim cieľom. Zároveň však má aj svoje tienisté stránky, ako zbrklé reagovanie, či slovná a fyzická agresivita, ku ktorým sa v hneve uchyľujeme. Súhrnne povedané, hnev je emócia, ktorá nás ženie k akcii. Preto si od nás vyžaduje, aby sme konali rýchlo a impulzívne, čo je presný opak pohodového a pokojného správania, ktoré by sme tak často chceli dosiahnuť. Ako sa teda s týmto paradoxom vysporiadať?
1. Áno, môžeme sa hnevať
Prvý krok k lepšej práci s akoukoľvek emóciou je totožný. Prijať emóciu. Náš hnev je našou súčasťou rovnako ako naša radosť, strach, či láska, ktorú cítime k našim deťom. A rovnako ako ostatné emócie má svoju dôležitú funkciu. Hnev nám signalizuje, že sa deje niečo, čo nie je v súlade s našimi potrebami, hodnotami, či cieľmi. Keď ho dokážeme prijať, môžeme následne prísť na to, o akú konkrétnu potrebu, hodnotu, či cieľ v danej situácii išlo. A hľadať spôsob ako túto pre nás dôležitú vec dosiahnuť prijateľným spôsobom. A čuduj sa svete, presne toto isté chceme naučiť aj naše deti :).
Prijmime teda hnev ako nevyhnutnú a užitočnú súčasť nášho života. Keď sa hnev dostaví, môžeme si povedať: „Áno, hnevám sa. Je to normálne a je na mne, ako s touto emóciou naložím.“ Minule som si dokonca povedala: „Dočerta zo zvládaním hnevu! Keď sa chcem hnevať, tak sa budem!“ Hneď sa mi trochu uľavilo... Taktiež si treba pripustiť, že často budeme robiť chyby. Neznamená to, že by sme zlyhávali. Zvládať hnev je náročné.
2. Hnev má pre nás dôležitý odkaz
Ako som už písala vyššie, ak zistíme hlbšiu príčinu nášho hnevu, máme možnosť naučiť sa vyriešiť podobné situácie iným spôsobom. Túto hlbšiu príčinu treba vždy hľadať v sebe. Áno, prvotný podnet, na základe ktorého sa začneme hnevať, zvyčajne prichádza zvonka. Manžel nevynesie kôš. Dcéra nás ani na desiaty krát neposlúchne. Cudzí chlapec udrie naše dieťa. Tento prvotný podnet však nie je príčinou nášho hnevu.
Poďme si rozobrať tri uvedené príklady a nájsť možné príčiny hnevu v danej situácii. Prečo sa manželka nahnevá na manžela, ktorý nevyniesol kôš? Dôvodov môže byť viacero. Môže byť už unavená z množstva domácich prác a mať pocit, že jej manžel toho robí málo. Alebo to berie ako zradenie svojej dôvery v neho, pretože sa jasne dohodli, že to jeho zodpovednosť. Alebo jej ten kôš proste smrdí a teraz práve nemá inú možnosť ako ho vyniesť s plačúcim bábätkom v šatke, čo nie je veľmi príjemné... Všimnite si, že dôvodom na hnev bola vždy istá nenaplnená potreba – či už potreba odpočinku, dôvery v rámci dohôd so svojím manželom, či potreba prežitia dňa s dieťatkom v pokoji a bez smradu.
A čo neposlušná dcérenka? Tu ma napadá možných dôvodov ešte oveľa viac. Niektorých rodičov nahnevá už len samotné neposlúchnutie (bez ohľadu na to, akej ich požiadavky sa týka), pretože cítia ohrozenie svojej pozície rodiča. To, čo im v skutočnosti chýba, by som asi najlepšie nazvala rešpektom. Každý z nás má potrebu byť rešpektovaný, a keď nás druhí nerešpektujú, nepáči a nám to. Ďalším častým dôvodom na hnev pri neuposlúchnutí je pocit časovej tiesne. Rodič práve mešká do práce a dieťa ho neposlúcha a tým zdržuje. Rodič to už nevydrží a vybuchne. Jednoducho preto, že je pre neho naozaj dôležité prísť do práce načas. Iný dôvod hnevu pri neposlušnosti môže byť naša frustrácia z toho, že nie sme schopní dieťa primäť k žiaducemu správaniu. Alebo aspoň nie tak rýchlo, ako by sme chceli. Toto môže byť spojené napríklad aj s potrebou ocenenia. Aj keď si to najprv nemusíme uvedomovať, môžeme sa báť, že na nás druhí odsúdia ako zlých, či neschopných rodičov.
A chlapec, ktorý udrel naše dieťa? Prirodzenou prvotnou reakciou na to, keď nám alebo nášmu dieťaťu hrozí nebezpečie je strach, respektíve preľaknutie. Náš mozog reaguje na takéto situáciu úplne automaticky a často bez toho, aby sme si to uvedomili. Po prvotnej reakcii, keď náš mozog zaznamená ohrozenie, nasleduje väčšinou jedna z dvoch automatických reakcií – útek alebo útok. A hnev nám dodáva energiu a odvahu potrebnú na útok. Ten samozrejme nemusí byť fyzický, často je iba slovný, vyjadrený zvýšením hlasu, ráznymi gestami... V tomto prípade bola ohrozená jedna z našich veľmi základných potrieb (hneď nad telesnými potrebami) – potreba bezpečia.
Keď si uvedomíme, aké potreby sú schované za naším hnevom, dokážeme ho oveľa lepšie mierniť a hľadať konštruktívne riešenia.
3. Čas na upokojenie
V istom výskume zistili, že keď sa nahneváme, trvá 20 minút, kým sa nám zo systému vyplavia patričné hormóny. A to len za predpokladu, že nám dôvod nášho hnevu nič nepripomenie! Preto je dôležité dopriať si čas na upokojenie sa. Keď sme práve v hneve, konajme iba nakoľko, nakoľko je naozaj nutné. Zažehnajme bezprostredné nebezpečenstvo a zvyšok riešenia odložme na neskôr.
Ak nás napríklad nahnevali súrodenci, ktorí sa bijú, oddeľme ich od seba. A potom doprajme sebe i im čas na upokojenie. Pamätám si, že mňa a sestru dávali v týchto prípadoch do dvoch rôznych izieb. A rodičia boli zase v inej miestnosti. Takto mal každý vlastný čas a priestor sa upokojiť.
Ak by sme výchovu prirovnali k domu, tak základy sú budovanie vzťahu s dieťaťom, vyššie je prevencia a až úplne na streche je intervencia – teda riešenie krízových situácií, či momentov kedy sú emócie vyostrené. A keď sme na streche, tak toho veľa nevyriešime, potrebujeme sa dostať naspäť so domu. Preto spravíme len to, čo je v danej chvíli nevyhnutné, by sme „nespadli zo strechy“ a snažíme sa vrátiť dolu. Zažehnáme bezprostredné nebezpečenstvo a riešenie ostatných vecí necháme na neskôr.
Mnoho odborníkov odporúča rodičom odísť sa upokojiť napríklad aj do kúpeľne, resp. na záchod. Je to príhodné, lebo to sú miestnosti, kde sme sami a zamknutí a nikto nás nevyrušuje. Samozrejme, pri menších deťoch musíme zabezpečiť, aby boli zatiaľ v bezpečí, v ohrádke, kočíku a pod. Ak je okrem nás doma aj iný dospelý, je fajn požiadať ho o pomoc. Najmä ak je pokojný a nezainteresovaný do danej situácie. Stačí, aby s deťmi strávil pár minút, kým my opustíme miestnosť.
Na rýchlejšie zvládnutie hnevu môže byť užitočné aj fyzické uvoľnenie sa. Cielené napnutie a uvoľnenie svalov, fyzická aktivita, usadenie sa do pohodlnej polohy, hlboké dýchanie, trocha vody či čerstvého vzduchu... Každému sa môže najlepšie osvedčiť niečo iné.
Raz som bola v situácii, kedy sme boli rozrušení obaja, ja i môj syn. A bolo to uprostred lesa, kde sme potrebovali dobehnúť skupinu, ktorá nám ušla. Zobrala som syna na ruky, kráčala ďalej a povedala: „Miško, mám pocit, že teraz sa potrebujeme obaja upokojiť! Čo keby sme spolu dýchali?“ A začala som zhlboka dýchať. Syn to po mne čuduj sa svete hneď začal opakovať a po chvíli sme už obaja boli pokojnejší.
Taktiež je fajn o svojom hneve hovoriť. Avšak nie spôsobom, ktorý náš hnev naďalej živí. Ideálne sú ja-výroky. Čiže popis toho, ako sa cítime, čo to spôsobilo a čo potrebujeme. „Som fakt naštvaná, lebo sa ponáhľam a už by som chcela byť vonku!“ Ja výroky môžeme použiť aj sami, vo svojej hlave, aby sme si situáciu ujasnili. A taktiež nimi môžeme objasniť, čo sa deje našim deťom. Taktiež im môžeme povedať napríklad: „Teraz sa potrebujem upokojiť. Idem na chvíľku do spálne a potom sa vrátim.“ Dôležité je hovoriť v prvej osobe a neobviňovať dieťa, že ono nás nahnevalo. O jeho správaní sa môžeme porozprávať neskôr, v príjemnejšej atmosfére.
Niekedy, ak sa nám podarí nájsť na danej situácii niečo smiešne, môže veľmi pomôcť aj humor. Môžeme poukázať na nejaký vtipný aspekt celej situácie a spoločne sa s dieťaťom na danej situácii zasmiať. Alebo môžeme napríklad začať počítať do desať (akože s cieľom aby sme sa upokojili) a v polke počítania začať hovoriť úplne iné čísla, písmenká, zvieratká alebo hocičo, čo nás a naše deti rozosmeje. Tvorivosti sa medze nekladú.
4. Vstúpime dvakrát do tej istej rieky?
Keď prežijeme situáciu, ktorá v nás vyvolala veľmi silný, či dlhotrvajúci hnev, je fajn sa k nej neskôr vrátiť a v pokoji si ju rozobrať. Či už osamote v myšlienkach, v rámci písania si denníka alebo v rozhovore s blízkou osobou. Cieľom je pochopiť, čo sa stalo a začať hľadať riešenie, vďaka ktorému by sme nabudúce mohli podobnej situácii predísť.
Jedna z lektoriek, u ktorých som študovala efektívne rodičovstvo nám rozprávala o situácii so svojím približne 2-3ročným synom. Keď išla na prechádzku s ním a so svojím psom, tak sa jej vždy obaja rozutekali na iné strany a ona nevedela, čo skôr. Kričala na psa, kričala na dieťa... Od príjemnej prechádzky to malo ďaleko. Rozhodla sa teda, že namiesto toho, aby sa hnevala a snažila sa o nemožné, radšej tejto situácii predíde. Skôr ako budete čítať ďalej, môžete skúsiť vymyslieť aspoň jedno riešenie, ako to urobiť.
Možností ako situácii predísť je zvyčajne veľa. Otázkou je, ktoré z nich sú pre nás realistické. Niekto napríklad vie nechať dieťa doma s ockom a ísť na prechádzku iba so psom. Ale taktiež možno dať dieťa do kočíka, či priviazať psa na vodítko. Či tieto dve alternatívy striedať. Alebo dať psa do výcvikovej školy, aby lepšie chodil pri nohe a počúval na povely.
Ak sa nejakej situácii nemôžeme alebo nechceme vyhnúť a vieme, že sa bude opakovať, môžeme sa na ňu skúsiť psychicky pripraviť. Predstaviť si ten najhorší scenár, avšak zároveň si v ňom predstaviť, ako my reagujeme pokojne a konštruktívne. Ideálne je, keď sa do predstavy maximálne vžijeme a naozaj cítime istotu a pokoj, s ktorými konáme. Napriek tomu, že dieťa vrieska dieťa na celý obchodný dom, my čakáme, kým sa upokojí a hovoríme k nemu pokojným hlasom. Keď nás začína kopať, odstavíme vozík na bok, pokojne ho vynesieme von z obchodu a posadíme do autosedačky... A tak ďalej. Samozrejme, k tomuto najhoršiemu scenáru vôbec nemusí prísť, ale už len myšlienka, že by sme ho vedeli zvládnuť, nás upokojí. A teraz už len byť v strehu, kedy nám dá naše dieťa príležitosť naše predstavy uskutočniť!